„Kto je tam?" spýtal sa Mário keď počul niekoho klopať na dvere. 

„To som ja!" Drsne odpovedal hlas za dverami.

Mário takéto odpovede z duše nenávidel a preto sa spýtal ešte raz, už zlovestnejšie. „Kto doriti ste?"

„Myslím, že to vieš, Mário." Hlas znel tentoraz prívetivejšie a Mário sa neubránil pocitu, že je to znova nejaký špeh z daňového úradu.

„Aj keby som vedel, prečo by som ťa mal pustiť dnu? Vari nie si trochu drzý? Klopeš mi tu na dvere a ani kto si, mi neráčiš odpovedať!" Riekol podráždene.

„Ja som tvoj osud, Mário." Spoza dverí prišla pokojná a vľúdna odpoveď.

Mário už bol vrcholne nahnevaný a preto piskľavo vykríkol: „Prac sa preč, a už sa mi pred mojim bytom ani neukazuj, ty hlupák, idiot, vykastrovaný blbec, určite ťa poslala tá fuchtľa, ktorá mi chce len život strpčovať!"

Pod pojmom fuchtľa myslel Mário jeho bývalú frajerku, ktorá bola dobrá len v posteli a keď ju nevidel. Po dlhšom čase zistil, že ho len zneužíva pre vlastnú zábavu, pre jeho peniaze a tak ju poslal kade ľahšie. Keď už sa nachystal do svojej nudnej práce manažéra spoločnosti na dovoz hovädzieho dobytka, pozrel sa cez „kukátko" či je vzduch čistý a potom vyšiel z bytu. Stlačil vo výťahu tlačidlo „prízemie" a výťah sa plynulo rozbehol smerom nadol. Predtým, ako vyšiel z bytovky, stihol si ešte privrieť prst v dverách a pošmyknúť sa na klzkej rohožke pred východom z výťahu. „Kurva!" Zanadával tak hlasno, že strážnika parkoviska, ktoré bolo 20 metrov od bytovky, zobudil z tvrdého a príjemneho spánku.

„Kľudni sa človeče, je len sedem hodín ráno a ja som tu celú noc" Unavene povedal strážnik a znovu si ľahol na svoj pracovný stôl, kde mal okrem iného aj svoju nedojedenú večeru starú asi 2 týždne, splesnivenú a poriadne páchnucu. Mário slová strážnika ignoroval, nasadol do auta a prešiel smerom k bráne, ktorá viedla z parkoviska rovno na hlavnú cestu. „Tu je váš parkovací lístok pane." Povedal strážnik ešte vždy unavene a podal mu malý parkovací lístok a otvoril závoru. Máriove BMW ihneď vyštartovalo a za pár sekúnd bolo za rohom, mimo dohľadu strážnika. V práci bola ako vždy nuda, Mário prekladal úradné papiere z jednej strany na druhú a díval sa do ničoty, keď do dverí vrazil policajt so zbraňou v ruke a povedal: „Ste zatknutý!"

„NIE" skríkol Mário šialene. „NIE, nechcem ísť do lochu, to NIE!" skríkol ešte šialenejšie a následne hodil stoličku po vykonávateľovi spravodlivosti. Toho neštastne trafil rovno do spánku a spôsobil mu prinajlepšom bezvedomie.

Cestou do trezoru sa snažil zistiť, ako mohli prísť na jeho daňové podvody, boli predsa dokonale ošetrené! Alebo nie? Nepodrazil ho náhodou ten bastard, Ján Kamenný? Ján bol jeho daňový poradca. Bol veľmi nesympatický muž, s násilníckymi sklonmi, ktorý by nikdy neváhal pre peniaze zapredať aj svoju starú matku. Alebo to bol jednoducho osud? Nech je to ako chce, musí sa hneď dostať z krajiny. Z trezoru vybral čo sa dalo, asi 2,5 milóna eur v 500 a 100 eurovkách. Hneď ako mohol, zarezervoval si letenku z Kyjevu do Brazílie, samozrejme, na falošné doklady a platil v hotovosti. Zvyšné peniaze si poslal na adresu svojho bytu v Riu, ktorý mal kúpený pod menom Andrej Malčikov.

Hneď po prílete do Ria sa šiel uistiť, či peniaze sú tam, kde majú byť. Na miestnej pošte, kde si mal peniaze vyzdvihnúť, však bolo iba 500-tisíc eur. „Kde sú zvyšné peniaze?" spýtal sa pracovníčky pošty. Tá mu však po Anglicky, ani Nemecky a Slovensky už vôbec nerozumela a tak gestikuloval, ako sa len dalo, no neúspešne. Do svojho bytu odchádzal so zlým pocitom, že ho okradli, no ešte s horším, že ho niekto sleduje. Nikto predsa nemohol vedieť, že si peniaze poslal cez zásielkovú službu. Zásielka bola zapečatená a bola odoslaná so statusom „Darčekové poukážky". V noci sa mu nespalo veľmi dobre, mal sen, že okolo neho kráča muž, zahalený v čiernom plášti a neustále opakuje „ja som tvoj osud". Ráno, keď sa zobudil, počul, ako niekto klope na dvere.

„Kto je to?" Spýtal sa otrávene.

„Ja!" Prišla odpoveď ktorú tak neznášal, avšak uvedomil si aj to, že prišla v Slovenčine, to ho znepokojovalo a tak sa znovu spýtal: „Kto ja?"

„Ja, tvoj osud!" ozval sa hlas, ktorý počul pred pár dňami. Mário sa vyľakal, začal vykrikovať nezmyselné frázy, pazvuky. Byt bol na prízemí, tak neváhal a vyskočil z okna a bežal kam ho len oči viedli. Onedlho, keď bežal cez cestu, začul zaškrípanie bŕzd, prudký náraz a to bol jeho osud alebo len jednoducho smola. O pár dní neskôr, v opustenom byte v Riu, na zemi ležal dopis na ktorom stálo: Regionálna pošta Rio de Janeiro vám s potešením oznamuje, že vaše peniaze boli nájdené a budú vám doručené behom troch až štyroch dní.